Na jeseň sme sa rozhodli, že by to chcelo zmeniť zostavu - vybrať druhého gitaristu a zamyslieť sa aj nad bubeníkom. Lopeza to prestávalo baviť, zostával byť nespoľahlivý a často odmietal trénovať skladby s tempom nižším ako 140 BPM, prípadne si ch prispôsoboval svojím (OI! a punkovým) predstavám. Požičali sme si peniaze (mockrát ďakujeme mojim rodičom a Jánovi Kotlebovi) a kúpili sme si minimálnu aparatúru do skúšobne. Bicie sme si požičali od starého dobrého hudobníka Jozefa Vaneka, za čo mu tiež veľmi ďakujeme. Používali sme ich pár rokov. Veľký bubon dnes používa Martin Oros v skupine Pressburger Klezmer Band a môžete ho vidieť aj na obale jedného CD.
    Začali sme hrávať s rôznymi hudobníkmi a do úvahy sme brali popri talente, schopnostiach a predstavách o štýle aj to, koľko času a energie sú odhodlaní skupine venovať.
    V októbri sa začal gitarové party učiť Ado Dinga, s ktorým sme sa poznali už z gymnázia. A potom sa za bicími definitívne usadil Dušan Černý, s ktorým sme už kedysi chvíľu hrali a ktorý už opäť pobýval na Slovensku. Relatívne rýchlo sme sa zohrali, chalani mali ten dar pochopiť, o čo v pesničke ide, keď je vo fáze vznikania, čo k nej treba pridať a čo nie. Jednoducho vycítia, čo máte v hlave (nemyslím tým borovičku). Dušan potreboval akurát vylepšiť formu a Ado sa musel mierne preorientovať ohľadom techniky a mohli sme veselo trénovať a cibriť. Tlačil nás koncert, ktorý bol vybavený v Dome Kultúry Lúky v Bratislave a chápali sme ho ako veľkú šancu a výzvu. Nakoniec dopadol dobre, ale nič sa nezmenilo. Táto zostava však zažila premiéru.

1997

    Naďalej sme ozlomkrky skúšali, čo nám čas dovolil. V apríli sa Ado ospravedlnil, musel sa pripravovať na štátnice. Mali sme pred sebou ďalšie koncerty, takže sme museli zohnať rýchlo záskok. Stal sa ním šikovný mladý novomestský gitarista Maťo Vrtich (ak je vám priezvisko povedomé, tušíte správne, je to synovec Heleny Vrtichovej, známej hviezdy z programu Repete). Odohrali sme s ním tri koncerty a pripravili aj zopár nových pesničiek. Napríklad tie dve gitarové škrtnutia v Keksoch (ja chcem iba chleba s maslom a s trochou horčice , škrt škrt) sú jeho nápad.
    Cez leto odchádzam do Škótska, aby som zarobil peniaze na štúdio a aparát, čo sa mi aj tak nepodarilo --- kvôli opravnej skúške z predmetu Databázové technológie (hádajte u koho ;) ) som sa musel po mesiaci vrátiť. Začíname opäť hrať s Adom a rozmýšľame o novej nahrávke.
    V septembri sa intenzívne pripravujeme na nahrávanie demosnímky. Rozširujeme nástrojové obsadenie o sampler - Igor Šelepák - a o husle a ženský spev - Miška Lacková. Zháňame sponzorov, moc nám to nejde.
Dušan Černý volá kamaráta Mária Estergájoša (známeho pod prezývkou Ester), aby si nás vypočul. V tom čase skúšame u mňa v izbe. Odskočili sme si na pivo a keď sme sa vrátili, už na nás čakal. Sadol si do kresla a my sme spustili, tuším to bolo Leader Of Life, Cry, Kekse a ešte zopár ďalších. Ester bol veľmi prekvapený, čakal nejaké metalovú spúšť. Prisľúbil spoluprácu a na druhý deň som mu ponúkol, či by nám nechcel robiť nastálo manažéra - s čím radostne súhlasil. Nakoniec sme zohnali aj nejakú pomoc od sponzorov - ďakujeme hlavne firme Bar a Kolkáreň Beckov.
    Nahrávali sme 29. a 30. septembra v štúdiu Exponent v Šulekove (Hlohovec). Skladby Cry a Bates Motel sme nahrávali s metronómom, pretože sa k nim pridávali aj elektronické zvuky - o ktoré sa postaral Igor Šelepák, spolupracovali sme s ním už v roku 1993. Všetky veci sme nahrávali tak, že sa najprv nahrali bicie s „orientačnou" gitarou. Potom sa nahrávala basa a gitara (často naraz). Potom sa nahrávali ďalšie gitary, spevy a husle. Samplerové stopy išli samozrejme úplne najprv.
    Naša predstava bola iná - nahrať všetko naraz, naživo a potom dohrávať nanajvýš spev a nejaké sóla. V tom čase sme mali úplne žalostnú výbavu - štyridsaťročné bicie, dve nenaladiteľné staré lacné gitary (Jolana Jantar a Ibanez SG s tremolom Bigsby, obe z prvej polovice 80. rokov.). Činely sme mali požičané - hi hat Zildjan nižšej sady - a tým končí výpis tých dobrých. Potom nejaký najlacnejší Sabian a staré Amati... Basgitara Jolana. Na všetkých gitarách boli staršie struny, v tom zhone sme nestihli kúpiť nové a v štúdiu už bolo neskoro, strašne by sa to rozlaďovalo. Aj tak sme museli každých päť minút ladiť.
    V takýchto podmienkach je nemožné „vyrobiť" profesionálny zvuk. Ale personál štúdia robil čo mohol a keď sme 1. októbra pesničky domiešavali do výslednej podoby, mali sme z toho všetci veľmi dobrý pocit. Miešali sme spolu asi 5 hodín, bolo to strašne narýchlo, normálne sa mixuje jedna skladba minimálne jeden deň, ale my sme si to nemohli dovoliť. Potom sme si dali nakopírovať kazety a napáliť desať CD. Boli to historicky prvé cédečká skupiny S.V.S.
            Potom sme zistili, že máme „problém" - nikoho nenapadlo zamyslieť sa nad názvom dema. Nakoniec sa volá
GASPAR HAUSER (hoci ešte neskôr som zistil, že v anglicky hovoriacich krajinách sa to píše Kaspar Hauser). Teraz nastala tá pravá doba pre Estera. Nemal žiadne kontakty a jeho cieľom bolo, aby to zahrali v čo najväčšom počte rozhlasových staníc, aby vybavil čo najviac koncertov pre čo najviac ľudí. Ester sa do toho pustil s vervou, takže o chvíľu sme museli dať napáliť ďalších desať CD, čo bol pre nás opäť finančný šok. Ale výsledky sa dostavili a boli pre nás veľkým prekvapením.
    Skladba Kekse sa zapáčila množstvu ľudí a v novembri bola zaradená do rotácie FUN Rádia, čo bola najpočúvanejšia súkromná rozhlasová stanica. Mysleli sme, že ak nás budú niekde hrať, tak najskôr na Rádiu Ragtime. Tam nás však po dlhej dobe zaradili len do relácie Demoextáza. Párkrát sme ju vyhrali, ale do normálneho vysielania sme sa nedostali. Potom zmizlo z archívu naše CD. Medzitým sme boli predstaviť našu nahrávku na ďalších rádiách, historicky prvý raz sme boli v éteri v trnavskom rádiu Forte, potom na rádiu Koliba, a potom sa s tým roztrhlo vrece. Na rádiu Forte nás nasadili do slovensko-českej hitparády Naša paráda. Vtedy sme začali horlivo počúvať túto reláciu. Skončili sme na 16. mieste, potom sme išli na 11. miesto a potom sa nám tomu už nechcelo veriť. Nakoniec sme boli dvakrát prví...
    V rádiách sa nám začalo dariť, hrali nás v takmer každom, a Kekse hrali na mnohých staniciah ešte pár ďalších rokovz. Zlepšilo sa to aj s koncertmi, už nebolo také zložité ich vybaviť. Prvýkrát sme hrali pre viac ako 1000 ľudí, bolo to v Bratislave na oslavách Študentských dní. Po nás hrali napr. Peter Lipa s Andrejom Šebanom.

1998

    Odohrali sme zo desať koncertov, konečne už aj mimo NMnV. Skromné peniaze zarobené na koncertoch sme si odkladali, nikto si nezobral ani korunu. Takže sme si našporili na dva dni nahrávania v špičkovom štúdiu Ebony. Tam sme v marci nahrávali dve skladby - na ich zvyky aj tak moc na takú dobu.
    Boli to HORMÓNY a Žiarivá krása. Tento krát sme nahrávali konečne naživo, naraz, dohrávali sme akurát spev, perkusie a prídavné gitary. Zasvätenci si možno všimli, že v týchto nahrávkach mám zvláštny hlas. Spieval som to v sobotu večer, po namáhavom dni. Zostávala nám posledná štvrťhodinka a Peter bol chorý, mal silnú chrípku s horúčkou. Mňa to tiež obchádzalo, bál som sa, aby mi na druhý deň nevypadol hlas, alebo aby som nemal plný nos, keby ma tá chrípka premohla. Tak sme pripravili techniku na nahrávanie, vyskúšal som prvých dvadsať sekúnd a išiel na ostro. Najprv Hormóny, potom Žiarivá krása. Tam bola zatiaľ nahraná iba elektronická basa a metronóm, niečo úplne iné ako to, na čo som bol zvyknutý v skúšobni. Obe som odspieval na prvý krát, bral som to iba ako poistku. Vypočuli sme si, či tam náhodou nie sú nejaké zle odintonované miesta a potom to zvukár zabalil - nadčasy sa u nich netrpia.
Na druhý deň sme ich tam nechali. Ešte dlho sme sa trápili s elektronickými zvukmi do Žiarivej krásy, nebol tam software, ktorý sme ovládali, takže sme to tam veľmi dlho programovali. Navyše bol problém so synchronizáciou samplera. Ten obsluhoval Rišo a spolu s Axelom pripravili takú špeciálnu verziu Žiarivej krásy. Stojí za počutie, ale po určitej dobe sme si uvedomili, že treba nahrať aj normálnu, klasickú verziu, ktorá je o niečom inom. Táto pesnička patrí u našich fanúšikov medzi najobľúbenejšie, mnoho ľudí sa zhoduje, že je to naša najlepšia skladba vôbec. Ale verzia z tohoto štúdia má viac ako 5 minút a je naaranžovaná skôr v elektronickom štýle, ktorý potláča živelný charakter, charakteristický pre koncertnú úpravu.

    V prípade nahrávania dema Gaspar Hauser sme nemali predstavu, akú bude mať odozvu. Ale tento krát sme nahrávali dve z našich najobľúbenejších pesničiek, takže sme dúfali, že sa stanú aspoň spoly tak obľúbenými aj v rádiách. Najväčšia dilema bola, ktorú pesničku máme „tlačiť" - Hormóny alebo Žiarivú krásu. Pýtali sme sa mnohých ľudí. Všetci, ktorí boli pri nahrávaní, najbližšie okolie aj celý fanklub sa zhodol na Žiarivej kráse. Jedine Ester bol za Hormóny. Ten istý názor však mali aj ľudia z Fun Rádia a vo väčšine ostatných rádií. Dlho sme nechápali prečo, ale už sme si na to vytvorili vlastnú teóriu :
    Hormóny sú jednoduchšie, výraznejšie, provokatívnejšie a primitívnejšie. Sú aj dosť krátke a to vyhovuje technikom v rádiách. Hormóny upútajú každého pozornosť a ľahko si ich zapamätá, takže je zvýšená šanca, aby sa stali „hitom" - človeku sa vryjú do hlavy a potom už ide iba o to, či sa mu páčia, alebo nie.
    Žiarivú krásu (v tejto úprave) si ocení ten, ktorý si ju pustil zámerne, na základe vlastného rozhodnutia. Je to vec na viacej počúvaní (a takú hudbu v skupine uprednostňujeme), ale priemerný človek, ktorý počúva rádio, pri tom ešte robí niečo, na čo je viac sústredený, takže hudba ide jedným uchom dnu, druhým von. Takže komerčné rádiá uprednostňujú skladby, ktoré nevyžadujú toľko pozornosti, resp. si ju sami získajú (preto nikto z S.V.S. dobrovoľne nepočúva rádio).
    V každom prípade sa Hormóny stali ešte väčším hitom ako Kekse. Dostali sme sa s nimi aj do tej trošky rádií, kam sme sa nedostali s Keksami, ktoré mali predsa len nie ešte dokonalý zvuk. V takmer všetkých rádiách hitparádach sa dostali rýchlo na prvé miesto a udržali sa v nich viac ako dva mesiace. Dokonca sa prvý krát umiestnili aj v medzinárodnej hitparáde, a to hneď na piatom mieste, a vyšplhali sa až na druhé miesto (Horeháj Top 25, Rádio Koliba).
    Ako plynul čas (Tak jde čas, TV Nova, neodporúčam...), začali sa uplatňovať aj iné skladby z dema Gaspar Hauser, ako Cry, Leader of Life, Kocúrik. Ako si môžete prečítať v komentári ku skladbe Sunday Lunch, išlo o paródiu na klasickú mediálnu hudobnú vatu k nedeľnému obedu a podobným príležitostiam. Našim snom bolo raz si sadnúť k teplému obedu (čo sa nám príliš často nestáva), pustiť si rádio a vypočuť si túto skladbu - a ono sa to takmer stalo - zahrali ju v nejakej relácii na Rádiu Koliba, vysielanej od 12.00 do 13.00, kde sa hrajú veci ako Elton John a iné umeliny... Takže nám to vyšlo ... takmer. Chýbala tá teplá strava a okrem toho nikto z nás nepočúva rádio, takže sme sa o tom dozvedeli z druhej ruky.

Od novembra sme postupne ponavštevovali všetky slovenské televízie - na TV Markíza dokonca v klipovej relácii Deka - a temer všetky rádiá a stále sme museli odpovedať na otázky, kedy vydáme CD a kedy bude videoklip - a my sme stále nemohli dať pádnu odpoveď a mali sme z toho nervy. Boli sme smutní zo stavu slovenského trhu. Skupina, ktorá mala dva obrovské hity bez akejkoľvek tlačenky a promotion, ktorá mala materiál na tri albumy a ktorá sa nemala na koncertoch za čo hanbiť, práve naopak, obstála aj v tej najsilnejšej konkurencii, nemala stále oficiálny album.

Petrovi Saxovi sa nedarí uniknúť povinnej vojenskej službe, takže okolo mája 1998 nastupuje to armádneho umeleckého súboru v Bratislave odkrútiť si svojich 15 mesiacov. Verili sme že to až tak neovplyvní fungovanie skupiny, náhradu sme hľadať nechceli. Avšak zlaďovať skúšky, koncerty a podobne bolo omnoho ťažšie.

V lete 1998 nám Majova sestra Miška vybavila skúšobňu na internáte Mladá Garda. Takže sťahujeme náš základný tábor z pivnice v Beckove do Bratislavy. Sľubovali sme si od toho že budeme môcť častejšie skúšať aj počas týždňa a častejšie obiehať bratislavské kluby.

V novembri 1998 Ester pod existenčným nátlakom dáva výpoveď vo svojom dobrovoľníckom zamestnaní a nastupuje na plný úväzok do finančnej inštitúcie. Nový pracovný rozvrh mu znemožnil ďalej manažovať skupinu a my sme stratili skvelého človeka ktorý mal najväčšiu zásluhu na našom úspechu.

1999

Ten nápad so skúšobňou v Bratislave nebol až taký dobrý. Snažili sme sa skúšať najmä počas týždňa, ale Ado Dinga býval na Starej Turej a mal prácu v Novom Meste nad Váhom. Dochádzanie bolo drahé a namáhavé. Príliš veľa skúšiek sme mali bez neho. Vo februári sme sa dohodli že si nájdeme náhradu. V apríli 1999 Ada nahrádza Peter Rumanovič.

V máji 1999 Dušan Černý úspešne ukončil štúdium v Bratislave a sťahuje sa domov na Moravu. Sme nútení hľadať náhradného bubeníka. Peter Saxa využil svoje novo nadobudnuté kontakty z vojenského umeleckého súboru a naverboval Martina Orosa. Ten v tom čase hral vo svojej domovskej skupine Volvic Pič. Pár mesiacov sme s nimi zdieľali aj skúšobňu na Mladej Garde.

Keď už sme boli v nálade zmien v zostave, zobrali sme aj Tibora Burgera na miesto klávesáka. Bola to zvláštna situácia - po prvýkrát sme mali slušne zariadenú skúšobňu, skúsených a technicky zdatných hráčov ktorí mohli výrazne pozdvihnúť zvuk kapely. Na druhej strane sme potrebovali dlhý čas na zohranie a naštudovanie existujúceho materiálu. Súčasne sme sa snažili pracovať na novom materiále. Nemali sme už manažéra a tým pádom nikto nedohadzoval koncerty. Strácali sme kontakt s publikom a chýbali nám nové nahrávky. Jeden víkend sme šli do Levíc nahrať demo nových skladieb do kamarátovho domáceho štúdia, ale z výsledku sme boli hlboko sklamaní.

Peter skončil vojenskú službu. Našiel si prácu v predajni s CDčkami pod Michalskou bránou a podnájom v Petržalke. Ja - Majo - som už mal po zuby bývania v internátoch, našiel som si IT job na plný úväzok a s frajerkou si prenajal byt v Ružinove. Opäť to nebol dobrý nápad - nová práca vyžadovala extrémne nasadenie, dlhé noci a víkendy za počítačom. Popri tom som sa snažil dokončiť obidve školy.

Radosť z hrania postupne nahrádzala únava. Na jeseň sme zahrali posledné koncerty v Poprade a Bratislave. Z toho popradského sa zachovala celkom počúvateľná nahrávka - vďaka šikovnému zvukárovi. Takže si môžete vypočuť ako hruba zneli rozpracované nové skladby, ktoré sa už nepodarilo nahrať v štúdiu.

Na jar roku 2000 už Petra Saxu prestalo baviť živorenie v Bratislave a spravil zásadné rozhodnutie - našiel si prácu v Holandsku. O mesiac neskôr sa zvyšná zostava rozhodla rozpustiť skupinu.

Na záver vizualizácia zostáv skupiny SVS v časovom horizonte, spolu s nahrávkami.

Pre zaujímavosť - KTO S KÝM... Každý hral aj niekde inde, a tam hrali ďalší ľudia ktorí hrali zase s ďalšími ľuďmi.