uvod čo je nové fotky texty koncerty história diskografia faq mp3 kontakt interview o členoch
Oficiálne stránky skupiny S.V.S. - vitajte na www.svs.sk

História skupiny S.V.S.
1991 1992 1993 1994 1995 1996 1997 1998 1999  
Táto stránka bola postupne dopĺňaná, takže v nej nájdete sedimenty z rozličných období. Píše ju Majo, takže je to z prvej ruky. SVS bola nezávislá skupina, ktorá nemala nikdy žiadnu tlačenku, všetko, čo dosiahla, dosiahla na vlastnú päsť. To stálo veľa úsilia a získali sme pri tom cenné skúsenosti, o ktoré sa s Vami chceme podeliť. Ak nie ste hudobníkom, kurzívou písané pasáže kľudne preskočte.
 

1991

    Niekedy na jar si kupujem svoju prvú elektrickú gitaru. Bola to biela Jolana s dvoma humbuckermi. Vznikajú prvé, ešte veľmi primitívne pesničky. Hrám cez magnetofón Tesla a občas cez prerobené sovietske rádio. V júni vzniká základ pesničky Poď so mnou.
Koncom augusta nastupujem do autobusu do Trenčína a tam ma spolužiak zo základnej zoznamuje s Petrom Saxom. Bavíme sa spolu o hudbe, hlavne o elektronike, o Depeche Mode, Kraftwerk a Front 242. Zistia spoločný záujem o založenie skupiny a po pár dňoch sa opäť stretávajú na pláži na Zelenej Vode.Rozprávam obsah jednej svojej poviedky, kde je použitý výraz SAMOVRAŽDA V SEBAOBRANE. Navrhujem použiť ho ako názov skupiny, ale polemizujeme o tom, či by nebolo lepšie od začiatku používať iba skratku S.V.S., či by celý názov pôsobil seriózne. 
V septembri u Axela v obývačke zopár krát skúšame s keyboardom a jazzovou gitarou. Začíname sa lúčiť s predstavou o elektronickej hudbe a Axel kupuje od môjho suseda starú československú gitaru Jolana s troma singlami a nápisom Gretsch...

Niekedy v tomto období vzniká základ skladby Strč. Neskôr vzniká základ skladby Never Fly, ktorá doteraz nebola štúdiovo nahraná, ale patrí medzi moje a Axelove najobľúbenejšie.

 

1992

    Oficiálny vznik S.V.S. podľa rozhodnutia Axela a Maja : 1.1. 1992 o 0:00.
Pre úplnosť - stalo sa tak na ceste medzi dedinkami Rakoľuby a Beckov. Vo februári začíname spolupracovať s Edom Hummelom a vďaka nemu môžu určitý čas skúšať v priestoroch SOU elektrotechnického. V máji tu vznikajú prvé nahrávky, sú charakteristické zmesov novej vlny a elektropopu. Koncom mája prostredníctvom Maťa Labudu začíname spolupracovať s bubeníkom Milanom Hlinkom, ktorý nám dá prísľub, že s nami nahrá demonahrávku. V tomto období vzniká mnoho skladieb, z ktorých niektoré zostali doteraz v repertoári. Tu sa aj Peter definitívne špecializuje na basgitaru a ja na gitaru. Začiatkom sme odohrali prvé verejné vystúpenie - na dvore SOUE. Cez leto hrávame v garáži Milana Petkaniča, ktorú sme spoločnými silami skromne vybavili. Koncom augusta nahráva demo Milan so svojou skupinou A Stranger. Na klávesoch hrám ja. Dňa 29.8. 1992 sa v Novom Meste koná veľký koncert, na ktorom vystupuje viacero hlavne punkových skupín a aj skupina S.V.S. Zažije neočakávaný úspech a keď odchádza z pódia, mnoho ľudí sa nás pýta na demonahrávku. Bohužiaľ, nijaká nebola. V septembri sme museli vrátiť bicie a tým sa toto svetlé obdobie na dlhú dobu končí. Milan Hlinka odchádza hrať do nejakej metalovej skupiny a s Petrom celý rok trénujeme len akusticky na dvoch gitarách.

1993

    V apríli 1993 sa zoznamujeme s Borisom Pavlechom a berieme ho na post druhého gitaristu. Zariaďujeme si skúšobňu v Beckove v šope a kupujeme vlastné bicie. Na nich hrá bubeník Dušan Černý, ktorý sa o pár rokov ešte do skupiny vráti. Ten však v septembri odchádza študovať do Čiech. Na miesto neho zoženie Boris veľmi mladého Ondreja Urbanca, ktorého nikto nevolá ináč ako LOPEZ (dokonca často aj vlastná mama). Skúšame v spoločnej skúšobni so skupinou, v ktorej hrá Milan Hlinka. V decembri 1993 medzi vianočným sviatkami nahrávame v skúšobni prvé amatérske demo (naživo, na kotúčový magnetofón). O zvuk sa postaral Igor Šelepák, ktorý občas vypomohol aj druhým hlasom. Toto demo doteraz nemá názov, ale v roku 1998 sa dostalo do rúk členom nášho fanklubu, ktorí si ho veľmi obľúbili. Pracovne ho nazývame 1993.

1994

 Vo februári sme bohužiaľ museli zo skúšobne odísť a dlho sme nezohnali ďalšiu. Cez leto si požičiavame od skupiny Stranger automatického bubeníka. „Hráme sa" s ním a počas leta sme nahrali (na lacnej veži) zopár skladieb. Spojili sme to s výberom z predchádzajúcej nahrávky a urobili asi tri kópie. Jednu z nich sme dali Lopezovi, nech si to naštuduje (so slovami - nikomu to nepožičiavaj, nie je to dosť kvalitné) a do týždňa už poznalýa pesničku Hormóny polovica sídliska... Týmto povzbudení, urobili sme viacero kópií a túto nahrávku sme nazvali Staroba v Agónii.

1995

    Axel s Majom a Lopezom skúšajú v skúšobni skupiny Nora Carusso.
    Po dlhej odmlke sme začali občas hrať, ale nemáme stabilnú skúšobňu. Boris „vybavil" koncert na Zelenej vode - 2. 7. a termín bol 7.7. ... Takže za 4 dni sme sa mali dať do koncertnej formy po tom, ako sme tri štvrte roka nehrali... To sa nám viac menej podarilo, skúšali sme v priestoroch bývalého vojenského kúpaliska - vďaka Sylve Mihálkovej.

S.V.S. v zložení Majo, Axel a Lopez skúšajú v skúšobni skupiny Nora Carusso na periférii NMnv (keď prichádzate vlakom od juhu, na ľavej strane môžete vidieť silo a veľké modré cisterny. Tam niekde to bolo.) Stretávame sa asi raz za týždeň a aranžujeme, nacvičujeme staré skladby a súčasne pracujeme na nových. Vzniká mnoho pesničiek. Hráme jeden koncert v Skalici, na ktorom s nami hrá posledný raz Boris. 
 

1996

 Brigádujeme na rôznych stavbách a podobne, aby sme si zaplatili nejaké štúdio. Nakoniec sme išli nahrávať do maličkého štúdia v priestoroch internátneho rozhlasu na Bernoláku v Bratislave. Bol to prvý pobyt S.V.S. v štúdiu. V piatok 3. mája večer sme nahrali bicie do dvanástich skladieb. Neskôr sme zistili, že prirýchlo. Na druhý deň sme robili všetky gitary a večer sme začali spev. Ten sme dokončili v nedeľu a potom sme to narýchlo mixovali. Bohužiaľ, na všetko bolo strašne málo času a monitorovacie reproduktory mali tak strašne basový zvuk, že nebolo možné to dobre namiešať. Basa zneje úplne hrozne. Takže keď sme si to na druhý deň doma vypočuli, boli sme z toho dosť smutní - ťažko zháňané peniaze a výsledok, ktorý mal ledva dokumentačné využitie. Pochopili sme však mnoho vecí :

    Takže chyba nebola v štúdiu, ale v našich predstavách. V každom prípade sme mali aspoň nejakú nahrávku. Pokrstili sme ju prvého júla (Medzinárodný deň detí) v Kočovciach - na 80s and indie diskotéke, čo bol posledný koncert s Lopezom za bicími. Demo sme nazvali „SMRŤ V SAUNE" (v štýle názvov epizód nemeckého TV seriálu Derrick) a inšpektorovi Derrickovi bola aj celá venovaná. Mala pekný obal, korešpondujúci s názvom.
    Vďaka nej zažilo S.V.S. premiéru v éteri so skladbou Sme svoji na Rádiu Ragtime v relácii Demoparáda - kde sme sa vraj aj niekoľko kôl držali v rebríčku. Dozvedeli sme sa o tom s asi dvojmesačným oneskorením a mrzelo nás, že to bola práve cover verzia - ako keby sme nemali dosť vlastných skladieb. Ale bola to po technickej stránke asi najmenej nevysielateľná vec. A začali sme si zvykať, že hoci môžeme fandiť akejkoľvek pesničke, nakoniec si aj tak vyberú inú (viď Kekse aj Hormóny).

    Na jeseň sme sa rozhodli, že by to chcelo zmeniť zostavu - vybrať druhého gitaristu a zamyslieť sa aj nad bubeníkom. Lopeza to prestávalo baviť, zostával byť nespoľahlivý a často odmietal trénovať skladby s tempom nižším ako 140 BPM, prípadne si ch prispôsoboval svojím (OI! a punkovým) predstavám. Požičali sme si peniaze (mockrát ďakujeme mojim rodičom a Jánovi Kotlebovi) a kúpili sme si minimálnu aparatúru do skúšobne. Bicie sme si požičali od starého dobrého hudobníka Jozefa Vaneka, za čo mu tiež veľmi ďakujeme. Používali sme ich pár rokov. Veľký bubon dnes používa Martin Oros v skupine Pressburger Klezmer Band a môžete ho vidieť aj na obale jedného CD.
    Začali sme hrávať s rôznymi hudobníkmi a do úvahy sme brali popri talente, schopnostiach a predstavách o štýle aj to, koľko času a energie sú odhodlaní skupine venovať.

    V októbri sa začal gitarové party učiť Ado Dinga, s ktorým sme sa poznali už z gymnázia. A potom sa za bicími definitívne usadil Dušan Černý, s ktorým sme už kedysi chvíľu hrali a ktorý už opäť pobýval na Slovensku. Relatívne rýchlo sme sa zohrali, chalani mali ten dar pochopiť, o čo v pesničke ide, keď je vo fáze vznikania, čo k nej treba pridať a čo nie. Jednoducho vycítia, čo máte v hlave (nemyslím tým borovičku). Dušan potreboval akurát vylepšiť formu a Ado sa musel mierne preorientovať ohľadom techniky a mohli sme veselo trénovať a cibriť. Tlačil nás koncert, ktorý bol vybavený v Dome Kultúry Lúky v Bratislave a chápali sme ho ako veľkú šancu a výzvu. Nakoniec dopadol dobre, ale nič sa nezmenilo. Táto zostava však zažila premiéru.

1997

    Naďalej sme ozlomkrky skúšali, čo nám čas dovolil. V apríli sa Ado ospravedlnil, musel sa pripravovať na štátnice. Mali sme pred sebou ďalšie koncerty, takže sme museli zohnať rýchlo záskok. Stal sa ním šikovný mladý novomestský gitarista Maťo Vrtich (ak je vám priezvisko povedomé, tušíte správne, je to synovec Heleny Vrtichovej, známej hviezdy z programu Repete). Odohrali sme s ním tri koncerty a pripravili aj zopár nových pesničiek. Napríklad tie dve gitarové škrtnutia v Keksoch (ja chcem iba chleba s maslom a s trochou horčice , škrt škrt) sú jeho nápad.
    Cez leto odchádzam do Škótska, aby som zarobil peniaze na štúdio a aparát, čo sa mi aj tak nepodarilo --- kvôli opravnej skúške z predmetu Databázové technológie (hádajte u koho ;) ) som sa musel po mesiaci vrátiť. Začíname opäť hrať s Adom a rozmýšľame o novej nahrávke.

    V septembri sa intenzívne pripravujeme na nahrávanie demosnímky. Rozširujeme nástrojové obsadenie o sampler - Igor Šelepák - a o husle a ženský spev - Miška Lacková. Zháňame sponzorov, moc nám to nejde.

Dušan Černý volá kamaráta Mária Estergájoša (známeho pod prezývkou Ester), aby si nás vypočul. V tom čase skúšame u mňa v izbe. Odskočili sme si na pivo a keď sme sa vrátili, už na nás čakal. Sadol si do kresla a my sme spustili, tuším to bolo Leader Of Life, Cry, Kekse a ešte zopár ďalších. Ester bol veľmi prekvapený, čakal nejaké metalovú spúšť. Prisľúbil spoluprácu a na druhý deň som mu ponúkol, či by nám nechcel robiť nastálo manažéra - s čím radostne súhlasil. Nakoniec sme zohnali aj nejakú pomoc od sponzorov - ďakujeme hlavne firme Bar a Kolkáreň Beckov.

    Nahrávali sme 29. a 30. septembra v štúdiu Exponent v Šulekove (Hlohovec). Skladby Cry a Bates Motel sme nahrávali s metronómom, pretože sa k nim pridávali aj elektronické zvuky - o ktoré sa postaral Igor Šelepák, spolupracovali sme s ním už v roku 1993. Všetky veci sme nahrávali tak, že sa najprv nahrali bicie s „orientačnou" gitarou. Potom sa nahrávala basa a gitara (často naraz). Potom sa nahrávali ďalšie gitary, spevy a husle. Samplerové stopy išli samozrejme úplne najprv.

    Naša predstava bola iná - nahrať všetko naraz, naživo a potom dohrávať nanajvýš spev a nejaké sóla. V tom čase sme mali úplne žalostnú výbavu - štyridsaťročné bicie, dve nenaladiteľné staré lacné gitary (Jolana Jantar a Ibanez SG s tremolom Bigsby, obe z prvej polovice 80. rokov.). Činely sme mali požičané - hi hat Zildjan nižšej sady - a tým končí výpis tých dobrých. Potom nejaký najlacnejší Sabian a staré Amati... Basgitara Jolana. Na všetkých gitarách boli staršie struny, v tom zhone sme nestihli kúpiť nové a v štúdiu už bolo neskoro, strašne by sa to rozlaďovalo. Aj tak sme museli každých päť minút ladiť.

    V takýchto podmienkach je nemožné „vyrobiť" profesionálny zvuk. Ale personál štúdia robil čo mohol a keď sme 1. októbra pesničky domiešavali do výslednej podoby, mali sme z toho všetci veľmi dobrý pocit. Miešali sme spolu asi 5 hodín, bolo to strašne narýchlo, normálne sa mixuje jedna skladba minimálne jeden deň, ale my sme si to nemohli dovoliť. Potom sme si dali nakopírovať kazety a napáliť desať CD. Boli to historicky prvé cédečká skupiny S.V.S.

            Potom sme zistili, že máme „problém" - nikoho nenapadlo zamyslieť sa nad názvom dema. Nakoniec sa volá

GASPAR HAUSER (hoci ešte neskôr som zistil, že v anglicky hovoriacich krajinách sa to píše Kaspar Hauser). Teraz nastala tá pravá doba pre Estera. Nemal žiadne kontakty a jeho cieľom bolo, aby to zahrali v čo najväčšom počte rozhlasových staníc, aby vybavil čo najviac koncertov pre čo najviac ľudí. Ester sa do toho pustil s vervou, takže o chvíľu sme museli dať napáliť ďalších desať CD, čo bol pre nás opäť finančný šok. Ale výsledky sa dostavili a boli pre nás veľkým prekvapením.

    Skladba Kekse sa zapáčila množstvu ľudí a v novembri bola zaradená do rotácie FUN Rádia, čo bola najpočúvanejšia súkromná rozhlasová stanica. Mysleli sme, že ak nás budú niekde hrať, tak najskôr na Rádiu Ragtime. Tam nás však po dlhej dobe zaradili len do relácie Demoextáza. Párkrát sme ju vyhrali, ale do normálneho vysielania sme sa nedostali. Potom zmizlo z archívu naše CD. Medzitým sme boli predstaviť našu nahrávku na ďalších rádiách, historicky prvý raz sme boli v éteri v trnavskom rádiu Forte, potom na rádiu Koliba, a potom sa s tým roztrhlo vrece. Na rádiu Forte nás nasadili do slovensko-českej hitparády Naša paráda. Vtedy sme začali horlivo počúvať túto reláciu. Skončili sme na 16. mieste, potom sme išli na 11. miesto a potom sa nám tomu už nechcelo veriť. Nakoniec sme boli dvakrát prví...

    V rádiách sa nám začalo dariť, hrali nás v takmer každom, a Kekse hrali na mnohých staniciah ešte pár ďalších rokovz. Zlepšilo sa to aj s koncertmi, už nebolo také zložité ich vybaviť. Prvýkrát sme hrali pre viac ako 1000 ľudí, bolo to v Bratislave na oslavách Študentských dní. Po nás hrali napr. Peter Lipa s Andrejom Šebanom.

1998

    Odohrali sme zo desať koncertov, konečne už aj mimo NMnV. Skromné peniaze zarobené na koncertoch sme si odkladali, nikto si nezobral ani korunu. Takže sme si našporili na dva dni nahrávania v špičkovom štúdiu Ebony. Tam sme v marci nahrávali dve skladby - na ich zvyky aj tak moc na takú dobu.
    Boli to HORMÓNY a Žiarivá krása. Tento krát sme nahrávali konečne naživo, naraz, dohrávali sme akurát spev, perkusie a prídavné gitary. Zasvätenci si možno všimli, že v týchto nahrávkach mám zvláštny hlas. Spieval som to v sobotu večer, po namáhavom dni. Zostávala nám posledná štvrťhodinka a Peter bol chorý, mal silnú chrípku s horúčkou. Mňa to tiež obchádzalo, bál som sa, aby mi na druhý deň nevypadol hlas, alebo aby som nemal plný nos, keby ma tá chrípka premohla. Tak sme pripravili techniku na nahrávanie, vyskúšal som prvých dvadsať sekúnd a išiel na ostro. Najprv Hormóny, potom Žiarivá krása. Tam bola zatiaľ nahraná iba elektronická basa a metronóm, niečo úplne iné ako to, na čo som bol zvyknutý v skúšobni. Obe som odspieval na prvý krát, bral som to iba ako poistku. Vypočuli sme si, či tam náhodou nie sú nejaké zle odintonované miesta a potom to zvukár zabalil - nadčasy sa u nich netrpia.

Na druhý deň sme ich tam nechali. Ešte dlho sme sa trápili s elektronickými zvukmi do Žiarivej krásy, nebol tam software, ktorý sme ovládali, takže sme to tam veľmi dlho programovali. Navyše bol problém so synchronizáciou samplera. Ten obsluhoval Rišo a spolu s Axelom pripravili takú špeciálnu verziu Žiarivej krásy. Stojí za počutie, ale po určitej dobe sme si uvedomili, že treba nahrať aj normálnu, klasickú verziu, ktorá je o niečom inom. Táto pesnička patrí u našich fanúšikov medzi najobľúbenejšie, mnoho ľudí sa zhoduje, že je to naša najlepšia skladba vôbec. Ale verzia z tohoto štúdia má viac ako 5 minút a je naaranžovaná skôr v elektronickom štýle, ktorý potláča živelný charakter, charakteristický pre koncertnú úpravu.

    V prípade nahrávania dema Gaspar Hauser sme nemali predstavu, akú bude mať odozvu. Ale tento krát sme nahrávali dve z našich najobľúbenejších pesničiek, takže sme dúfali, že sa stanú aspoň spoly tak obľúbenými aj v rádiách. Najväčšia dilema bola, ktorú pesničku máme „tlačiť" - Hormóny alebo Žiarivú krásu. Pýtali sme sa mnohých ľudí. Všetci, ktorí boli pri nahrávaní, najbližšie okolie aj celý fanklub sa zhodol na Žiarivej kráse. Jedine Ester bol za Hormóny. Ten istý názor však mali aj ľudia z Fun Rádia a vo väčšine ostatných rádií. Dlho sme nechápali prečo, ale už sme si na to vytvorili vlastnú teóriu :
    Hormóny sú jednoduchšie, výraznejšie, provokatívnejšie a primitívnejšie. Sú aj dosť krátke a to vyhovuje technikom v rádiách. Hormóny upútajú každého pozornosť a ľahko si ich zapamätá, takže je zvýšená šanca, aby sa stali „hitom" - človeku sa vryjú do hlavy a potom už ide iba o to, či sa mu páčia, alebo nie.

    Žiarivú krásu (v tejto úprave) si ocení ten, ktorý si ju pustil zámerne, na základe vlastného rozhodnutia. Je to vec na viacej počúvaní (a takú hudbu v skupine uprednostňujeme), ale priemerný človek, ktorý počúva rádio, pri tom ešte robí niečo, na čo je viac sústredený, takže hudba ide jedným uchom dnu, druhým von. Takže komerčné rádiá uprednostňujú skladby, ktoré nevyžadujú toľko pozornosti, resp. si ju sami získajú (preto nikto z S.V.S. dobrovoľne nepočúva rádio).

    V každom prípade sa Hormóny stali ešte väčším hitom ako Kekse. Dostali sme sa s nimi aj do tej trošky rádií, kam sme sa nedostali s Keksami, ktoré mali predsa len nie ešte dokonalý zvuk. V takmer všetkých rádiách hitparádach sa dostali rýchlo na prvé miesto a udržali sa v nich viac ako dva mesiace. Dokonca sa prvý krát umiestnili aj v medzinárodnej hitparáde, a to hneď na piatom mieste, a vyšplhali sa až na druhé miesto (Horeháj Top 25, Rádio Koliba).

    Ako plynul čas (Tak jde čas, TV Nova, neodporúčam...), začali sa uplatňovať aj iné skladby z dema Gaspar Hauser, ako Cry, Leader of Life, Kocúrik. Ako si môžete prečítať v komentári ku skladbe Sunday Lunch, išlo o paródiu na klasickú mediálnu hudobnú vatu k nedeľnému obedu a podobným príležitostiam. Našim snom bolo raz si sadnúť k teplému obedu (čo sa nám príliš často nestáva), pustiť si rádio a vypočuť si túto skladbu - a ono sa to takmer stalo - zahrali ju v nejakej relácii na Rádiu Koliba, vysielanej od 12.00 do 13.00, kde sa hrajú veci ako Elton John a iné umeliny... Takže nám to vyšlo ... takmer. Chýbala tá teplá strava a okrem toho nikto z nás nepočúva rádio, takže sme sa o tom dozvedeli z druhej ruky.

Od novembra sme postupne ponavštevovali všetky slovenské televízie - na TV Markíza dokonca v klipovej relácii Deka - a temer všetky rádiá a stále sme museli odpovedať na otázky, kedy vydáme CD a kedy bude videoklip - a my sme stále nemohli dať pádnu odpoveď a mali sme z toho nervy. Boli sme smutní zo stavu slovenského trhu. Skupina, ktorá mala dva obrovské hity bez akejkoľvek tlačenky a promotion, ktorá mala materiál na tri albumy a ktorá sa nemala na koncertoch za čo hanbiť, práve naopak, obstála aj v tej najsilnejšej konkurencii, nemala stále oficiálny album.

Petrovi Saxovi sa nedarí uniknúť povinnej vojenskej službe, takže okolo mája 1998 nastupuje to armádneho umeleckého súboru v Bratislave odkrútiť si svojich 15 mesiacov. Verili sme že to až tak neovplyvní fungovanie skupiny, náhradu sme hľadať nechceli. Avšak zlaďovať skúšky, koncerty a podobne bolo omnoho ťažšie.

V lete 1998 nám Majova sestra Miška vybavila skúšobňu na internáte Mladá Garda. Takže sťahujeme náš základný tábor z pivnice v Beckove do Bratislavy. Sľubovali sme si od toho že budeme môcť častejšie skúšať aj počas týždňa a častejšie obiehať bratislavské kluby.

V novembri 1998 Ester pod existenčným nátlakom dáva výpoveď vo svojom dobrovoľníckom zamestnaní a nastupuje na plný úväzok do finančnej inštitúcie. Nový pracovný rozvrh mu znemožnil ďalej manažovať skupinu a my sme stratili skvelého človeka ktorý mal najväčšiu zásluhu na našom úspechu.

1999

Ten nápad so skúšobňou v Bratislave nebol až taký dobrý. Snažili sme sa skúšať najmä počas týždňa, ale Ado Dinga býval na Starej Turej a mal prácu v Novom Meste nad Váhom. Dochádzanie bolo drahé a namáhavé. Príliš veľa skúšiek sme mali bez neho. Vo februári sme sa dohodli že si nájdeme náhradu. V apríli 1999 Ada nahrádza Peter Rumanovič.

V máji 1999 Dušan Černý úspešne ukončil štúdium v Bratislave a sťahuje sa domov na Moravu. Sme nútení hľadať náhradného bubeníka. Peter Saxa využil svoje novo nadobudnuté kontakty z vojenského umeleckého súboru a naverboval Martina Orosa. Ten v tom čase hral vo svojej domovskej skupine Volvic Pič. Pár mesiacov sme s nimi zdieľali aj skúšobňu na Mladej Garde.

Keď už sme boli v nálade zmien v zostave, zobrali sme aj Tibora Burgera na miesto klávesáka. Bola to zvláštna situácia - po prvýkrát sme mali slušne zariadenú skúšobňu, skúsených a technicky zdatných hráčov ktorí mohli výrazne pozdvihnúť zvuk kapely. Na druhej strane sme potrebovali dlhý čas na zohranie a naštudovanie existujúceho materiálu. Súčasne sme sa snažili pracovať na novom materiále. Nemali sme už manažéra a tým pádom nikto nedohadzoval koncerty. Strácali sme kontakt s publikom a chýbali nám nové nahrávky. Jeden víkend sme šli do Levíc nahrať demo nových skladieb do kamarátovho domáceho štúdia, ale z výsledku sme boli hlboko sklamaní.

Peter skončil vojenskú službu. Našiel si prácu v predajni s CDčkami pod Michalskou bránou a podnájom v Petržalke. Ja - Majo - som už mal po zuby bývania v internátoch, našiel som si IT job na plný úväzok a s frajerkou si prenajal byt v Ružinove. Opäť to nebol dobrý nápad - nová práca vyžadovala extrémne nasadenie, dlhé noci a víkendy za počítačom. Popri tom som sa snažil dokončiť obidve školy.

Radosť z hrania postupne nahrádzala únava. Na jeseň sme zahrali posledné koncerty v Poprade a Bratislave. Z toho popradského sa zachovala celkom počúvateľná nahrávka - vďaka šikovnému zvukárovi. Takže si môžete vypočuť ako hruba zneli rozpracované nové skladby, ktoré sa už nepodarilo nahrať v štúdiu.

Na jar roku 2000 už Petra Saxu prestalo baviť živorenie v Bratislave a spravil zásadné rozhodnutie - našiel si prácu v Holandsku. O mesiac neskôr sa zvyšná zostava rozhodla rozpustiť skupinu.

Na záver vizualizácia zostáv skupiny SVS v časovom horizonte, spolu s nahrávkami.

Pre zaujímavosť - KTO S KÝM... Každý hral aj niekde inde, a tam hrali ďalší ľudia ktorí hrali zase s ďalšími ľuďmi.